Aký je život pouličného hudobníka na Malorke? Brezňan Ľuboš viac odhalil v ROZHOVORE
Mladý umelec z Brezna vzal gitaru a vyrazil na Malorku. Užíva si pocit, keď môže hrať na ulici. Pozrite, s akými reakciami sa už stretol a prečo takmer neprešiel letiskovou kontrolou!
Ľuboš Pohančaník je brezniansky umelec, ktorý sa nevenuje len hudbe, ale tvorí aj naozaj nevšedné obrazy. Článok o jeho výtvarnej tvorbe sme vám priniesli nedávno: Ľuboš (31), rodák z Brezna, kombinuje maľbu s digitálnou technikou: Zaujal aj v USA, FOTO Teraz sme ho vyspovedali v rozhovore o jeho ceste ďaleko za hranice.
Ako ti vôbec napadlo, ísť hrať na ulicu a aké to je?
Celý projekt bol najskôr mojím snom ešte v časoch, keď som pracoval v Bratislave. Celé dni som trávil za počítačom a telefonovaním s klientmi. Neviem ani ako prešiel deň. Práca ma síce bavila a baví dodnes, ale túžil som po niečom slobodnejšom.
Celkovo hranie na ulici nie je jednoduché. Ak máte väčšie nástroje alebo aparatúru, je dôležité zistiť, ako sa najľahšie a najkratšou cestou dostať na miesto hrania. Takisto musíte byť stále v pohode, v zmysle byť uvoľnený a bez stresu lebo sa negatívna energia prejaví v hudbe. Neexistuje, aby ste sa hanbili, alebo prejavovali nervozitu.
V podstate tu nie som na zárobky. Živím sa stále grafikou a po večeroch pracujem pre klientov. Dokonca som si našiel klientku aj tu na Malorke, keď som reagoval na jeden inzerát. Chcel som povedať, že možno keby od tejto práce záviselo moje živobytie, staviam sa k tomu inak. Niektorí muzikanti si vyslovene vydobyjú svoje miesto na hranie a nerešpektujú napríklad vzdialenosti a podobne. Ja si to skôr užívam.
Prečo si sa rozhodol ísť práve na Malorku
Už nejaký čas sa venujem klasickej gitare a mám naštudovaných viacero skladieb, práve zo španielskeho, resp. juhoamerického prostredia. Takže k tejto kultúre som už dávnejšie privoniaval a vždy mi bola sympatická.
Často som si predstavoval, hrať niekde blízko mora v historickom mestečku. Asi preto som si vybral Palmu na Malorke, hoci medzi malé rozhodne nepatrí. Každopádne má všetko, čo potrebujem. Je tu história, more, plno turistov, ktorí sa radi pristavia pri mojej hudbe, a tak som sa pustil do hrania na ulici. S podobným hraním už mám skúsenosť. Ešte za študentských čias som hrával vo Viedni. Bolo to o čosi náročnejšie. Najmä tým, že všade ste potrebovali povolenie. Hrať som mohol maximálne dve hodiny a potom sa presunúť inam. Tiež tam bolo viacej hudobníkov, s ktorými som sa museli dohodnúť o mieste.
Každopádne, v Palme je to inak. Tu žiadne povolenie nepotrebujem, hoci som prvé dni po ňom pátral. Ale tiež to nie je úplne jednoduché. Musím sa tu pasovať hlavne s teplotami :-)
Ako dlho sa chystáš zostať na Malorke?
Túto sezónu tu môžem ostať žiaľ len necelé tri týždne, pretože som si nenašiel dlhodobé ubytovanie. Na sezónu je to tu preplnené ľuďmi, ktorí sem chodia na sezónne práce. Teraz bývam pri kamarátkach. Sú veľmi fajn a veľmi veľa mi pomohli. Hlavne zorientovať sa v tomto svete.
Akí sú ľudia? Vieš to porovnať so Slovenskom?
V porovnaní so Slovenskom je to tu oveľa temperamentnejšie. Aj v pozitívnom aj negatívnom zmysle. Mám pocit, že ľudia sú tu milší, otvorenejší. Je to síce také klišé, ale je to tak. Na druhej strane je tu veľká kriminalita, no našťastie som sa s ničím nestretol.
Pripravoval si sa nejako špeciálne, čo tvoja aparatúra?
Pri mojom nápade mi technicky pomohol jeden môj kamarát Paľo Barbierik, ktorému by som chcel aj takto poďakovať. Vymyslel mi aparatúru, aby som nebol veľmi ťažký a jednoducho a rýchlo sa napojil a mohol v pohode hrať. Boli s tým síce nervy, pretože ešte deň pred odletom nefungovalo všetko, akoby malo, ale zvládli sme to. Každopádne sme to zmajstrovali tak, že na bratislavskom letisku vyhlásili moje meno, aby som sa dostavil na bezpečnostnú kontrolu. Vedel som, že to bude kvôli batérii, ktorá bola zdrojom pre kombo. Takže som ju musel pekne odpojiť od káblov, a keď som s ňou začal manipulovať, pár ozbrojených chlapíkov cúvlo niekoľko krokov. :) Hovorím, že je to len batéria. Našťastie mi ju nezhabali, ale musel som ju mať odpojenú v príručnej batožine. Uvidíme, ako na to budú reagovať Španieli.
Ako vnímaš hranie na ulici?
Celé hranie má pre mňa aj veľký vzdelávací význam. Veľa sa o sebe učíte. Príležitosť si prakticky musíte tvoriť sami. Keď prídete do centra, hľadáte si vhodné miesto. Nikto na vás nečaká s pripraveným pódiom. Všetko si musíte ponastavovať sami. Spraviť krátku akustickú skúšku. A tiež je dôležité, aby ste zaujali. A na to je potrebná už spomínaná pohoda. Pokiaľ premýšľate, ako je tu zle, tí ľudia sú nejakí divní a stále sa mi rozlaďuje gitara, počuť to aj vidieť. Myslím, že prvých 10 – 20 minút hrania mám stále takéto myšlienky. Ale potom si zvyknem a cítim úžasné prúdenie energie smerom k ľuďom a samozrejme, aj opačne. Niektorí sa pristavia, niektorí si ma odfotia alebo natočia na kameru, či mobil. Dokonca niektorí sa so mnou chcú aj odfotiť.
Samozrejme, sú chvíle keď ľudia chodia okolo mňa bez povšimnutia.
Veľmi zaujímavo na hudbu, resp. hranie na ulici, reagujú deti. Rodičia ich držia za ruku, v druhej držia mobil alebo cigaretu a s hlavami plnými myšlienok si vykračujú bohviekam, ale tie deti sa stále krútia, otáčajú smerom ku mne, niekedy potiahnu rodičov. Vtedy im otec alebo mamina dá pár drobných a deti s nimi utekajú hodiť mi ich do púzdra. Myslím si, že hudbou rozdávam radosť a na oplátku dostávam takéto milé situácie.
Čo sa ti stalo počas tvojho pôsobenia najzaujímavejšie?
Minule sa za mnou zastavil vysoký potetovaný imidžový chlapík, nahádzal mi pár mincí a povedal. „It´s great.“ Potom si sadol a vypočul si ma. Keď som dohral chvíľku sme sa rozprávali a vravel, že je tiež gitarista a hrá na 12 strunovej, ale že sa mu páči aj klasická. Samozrejme, chcel vedieť, odkiaľ som. Keď som odpovedal, že zo Slovenska, povedal pár fráz „ako sa mas, ako sa volas“. Raz sa zastavila staršia pani a tá sa mi po odohraní uklonila.
Môže vás zaujímať:
Ľuboš (31), rodák z Brezna, kombinuje maľbu s digitálnou technikou: Zaujal aj v USA, FOTO
