Primár detského oddelenia Norbert Surový: Každý lekár cíti, či svoju prácu odviedol dobre

Čo vás priviedlo ku štúdiu medicíny? Pochádzate z lekárskej rodiny?
Počas štúdia na gymnáziu som sa rozhodoval medzi profesiami učiteľa a lekára. Keďže pochádzam z učiteľskej rodiny, mal som prirodzene bližšie k pedagogickému vzdelaniu, no napokon som dal prednosť medicíne.

Prečo ste si vybrali práve pediatriu?
Ako čerstvý absolvent lekárskej fakulty som mal ambíciu stať sa gynekológom-pôrodníkom, zvažoval som aj intenzívnu medicínu. V tom čase však neboli voľné pracovné miesta v uvedených odboroch. V breznianskej nemocnici bolo voľné miesto jedine na pediatrii. Prijal som ho a ostatné odbory ma viac už nezaujímali. Už ako medik som chodieval do detských táborov, kde som získaval prvé skúsenosti s liečbou detských pacientov a veľmi ma to bavilo.

Čo bolo najťažšie počas štúdia medicíny?
Jednoznačne objem vedomostí, ktorý som musel zvládnuť. Keď si predstavím, koľko učebníc, skrípt a odborných publikácií som sa musel naučiť, ešte aj dnes neveriacky krútim hlavou, kam som to všetko „uložil“ :D

Ako si spomínate na svoje začiatky?
Mám pekné spomienky na profesionálne začiatky. Ešte s horúcim diplomom som nastúpil na detské oddelenie, do čisto ženského kolektívu. Najprv som mal obavy, ako to v „babinci“ zvládnem, no kolegyne ma prijali a vo všetkom mi pomohli. Učil som sa všetko od úplného začiatku, lebo štúdiom som síce získal množstvo teoretických vedomostí, ale prax žiadnu. Bolo to jedno s najkrajších období môjho života.

Aké detičky máte na detskom oddelení?
Liečime detičky od 0 do 19 rokov s rôznymi detskými chorobami. Spádovou oblasťou je okres Brezno, no máme pacientov aj zo susedných okresov – Rimavská Sobota, Detva, Banská Bystrica, Poprad, výnimkou nie sú ani zahraniční pacienti. Hlavne najmenšie detičky sa snažíme vždy prijímať s rodičom.

Na oddelení s dieťaťom, keď je menšie, je aj mama. Stane sa, že zostane aj ocko?
Väčšinou prijímame matky, majú prirodzene bližší vzťah k chorému dieťaťu. Nie je však problém prijať aj otecka. Stáva sa to hlavne vtedy, keď má matka doma ešte dieťatko, ktoré treba dojčiť. A môžem povedať, že niektorí ockovia sú neskutočne šikovní.

S čím najčastejšie u vás ležia detičky?
Najčastejšie ide o ochorenia dýchacieho a zažívacieho systému.

Čo máte najradšej na svojej práci?
Keď vidím efekt tímovej práce. Keď vidím, že úsilie celého kolektívu malo zmysel. Bohužiaľ, všetko sa vyliečiť nedá, ale každý lekár vnútorne cíti, či svoju prácu odviedol dobre alebo nie.

Spomeniete si na nejaký pekný alebo kuriózny zážitok počas vašej praxe?
Je ich veľa. Všeobecne môžem zhrnúť, že najkurióznejší sú mladiství pacienti pod vplyvom alkoholu. Prijímame ich väčšinou cez víkend počas diskoték v dezolátnom stave s poruchou vedomia. Keď ich dostaneme z bezvedomia, neuverili by ste, čo nám všetko porozprávajú o sebe, blízkych i rodičoch… a väčšinou vravia pravdu.

Čo je na vašej práci najnáročnejšie?
Prijať fakt, že niektoré veci v medicíne nedokážem ovplyvniť, hoci by som veľmi chcel.

Viete sa odosobniť?
Áno, je to jedna zo základných podmienok úspešnej práce lekára. Pri liečbe rodinných príslušníkov je to ale veľmi ťažké.

Ovplyvňuje vás vaša práca aj v osobnom živote?
Áno. Vidím život v širších súvislostiach. Práca ma naučila opatrnosti, pokore a úcte k životu ako takému.

Aký máte názor na stav zdravotníctva na Slovenku?
Zdravotníctvo je podvyživený krvácajúci pacient, to všetci vieme… Ale to je téma na ďalší rozhovor.

Čo robíte, aby ste vypli? Ako relaxujete?
S manželkou a psíkom chodíme na prechádzky, pracujeme v záhrade. Rád bicyklujem, lyžujem a plávam. Avšak najlepším „vypínačom“ je pre mňa ticho lesa.

Foto: archív N.S.