Riaditeľka ZŠ Karola Rapoša: Musím byť stavbárka, právnička aj ekonómka...
Riaditeľuje od roku 1998. Oddýchnuť si dokáže len fyzickou prácou a ďaleko od školy. Svojich imaginárnych žiakov mala už v detstve. Učitelia sa podľa nej musia neustále vzdelávať. Ako hovorí, nie je dobre, keď dieťa vidí, že učiteľ má slabiny. Vyspovedali sme riaditeľku ZŠ K. Rapoša Danku Jarabovú.
Základná škola s materskou školou Karola Rapoša na Pionieskej 4 v Brezne sa dostala v ostatnom čase do povedomia médií kvôli jej havarijnému stavu a plánovanej rekonštrukcii. My sme vyspovedali jej riaditeľku Danku Jarabovú. Porozprávala nám, s čím sa musí boriť, čo je na jej práci najkrajšie, aj o slabom finančnom a morálnom ohodnotení učiteľov v našej spoločnosti.
Prečo ste rozhodli pre povolanie učiteľky?
Čo sa pamätám až do svojho raného detstva, vždy som mala potrebu organizovať, napríklad bábiky, ktoré som si posadila, rozprávala im a učila ich. Možno na to malo veľký vplyv aj to, že v rodine sme mali pani učiteľku. Otcovho bratova manželka bola riaditeľka malotriednej základnej školy, kde aj bývali. Vždy som sa tešila, keď sme išli s rodičmi k nim na návštevu, hlavne na tú školu. Vždy som tam utekala, písala som si po tabuli a učila som imaginárnych žiakov. Strašne ma to fascinovalo, od detstva som to chcela robiť.
Smer, ktorým ste sa ubrali bol teda jasný…
Vyštudovala som učiteľstvo prvého stupňa na Pedagogickej fakulte v Banskej Bystrici. Dva roky som učila na základnej škole vo Zvolene na Sekieri. Potom som sa vydala, mala detičky a s manželom sme sa presťahovali do Brezna, kde nastúpil do Mostárne. Po skončení materskej dovolenky som začala učiť na základnej škole na Mazorníkove.
Pomýšľali ste už vtedy, že by ste mohli byť riaditeľkou?
Ambície byť riaditeľkou som nemala nikdy. Veľmi ma bavila práca s deťmi, v tom som sa videla. Hovorila som, že pre mňa je najväčším vyznamenaním to, keď vidím, že dieťa je v triede šťastné a spokojné. Situácia sa potom otočila.
Ako?
Pri okresných úradoch exitovalo metodické centrum, ktoré organizovalo všelijaké prednášky, vzdelávania pre učiteľov. Na základnej škole na Mazorníkve som učila takým netradičným spôsobom, alternatívne – spájala som predmety do blokov. Napríklad som spojila matematiku s prírodovedou a učili sme sa aj o zvieratkách, ale sme ich aj počítali. Tematicky som takto spájala rôzne predmety. Vtedajšia vedúca odboru školstva v okrese pani Urbanová ma pozvala, či by som nedokázala spraviť školenie pre učiteľov o tom, ako učím. Začala som teda lektorovať. Tam si ma možno vyhliadli a rozhodli sa, že ma oslovia, keďže sa uvoľnilo miesto riaditeľa základnej školy na Školskej ulici.
Ako ste túto ponuku prijali?
Zo začiatku som bola veľmi prekvapená, nevedela som si to predstaviť. Svoj život som vždy spájala s deťmi a s tým, aby boli šťastné, ale keď som to prehodnotila, tak som zistila, že aj riaditeľ môže niečo pre tie deti spraviť, aby boli v škole spokojné a šťastné.
Ako riaditeľka už toľko neučíte, chýba vám to?
Áno, chýbajú mi deti, kontakt so žiakmi. Každý riaditeľ má vyučovaciu povinnosť. Ja mám vyučovaciu povinnosť 5 hodín. Väčšinou sú to hodiny informatiky.
Ako ste sa dostali k informatike?
Totižto, ja som vyštudovala učiteľstvo prvého stupňa, ale keď sa začínala do škôl zavádzať etická výchova a bolo málo učiteľov etickej výchovy a ja som bola vždy aktívna, tak som išla študovať etickú výchovu. Urobila som si za tri roky učiteľstvo etickej výchovy. Potom prišli do škôl počítače a bolo treba ísť študovať informatiku. Učiteľ sa musí stále vzdelávať, lebo keď zastane, deti ho preskočia. Nie je dobre, keď dieťa vidí, že učiteľ má slabiny (smiech). Rozšírila som si svoje možnosti o etickú východu a informatiku. S mojim prvým stupňom by som mohla učiť nejakú výtvarnú výchovu, určite nie ťažiskové predmety ako slovenský jazyk či matematika.
Čo je najťažšie na vašej práci?
Odkedy sme prešli na právnu subjektivitu, musíme všetko riešiť sami, aj ekonomicky, aj právne aj stavebne. Predtým nám pomáhali okresné úrady, pod ktorých riadenie školy patrili. Odvtedy je tá práca veľmi ťažká. Kým sme patrili pod okres, stačilo zodvihnúť telefón a nahlásiť, že máme takú a takú poruchu, alebo vypadol nám učiteľ a potrebovali sme druhého, tak nám to zabezpečili vždy z okresného úradu.
Keď bola ťažká zima a my sme boli v budove, ktorá potrebovala veľa peňazí na kúrenie, tak okres vedel povedať, táto škola nepotrebuje toľko na kúrenie, vy potrebujete veľa, takže vedeli presunúť aj finančné prostriedky. Teraz nič také neexituje, mne dajú balík peňazí a s tým musíme vyžiť. Roboty, odkedy sme právny subjekt, je oveľa viac. Riaditeľ musí byť stavbár, právnik, ekonóm, všetko. Vymenila som možno deti za papier, čo je smutné.
Čo je naopak na vašom povolaní najkrajšie?
Keď idem po chodbe a rozbehne sa ku mne dieťa a postíska ma, to je najkrajšie.
Ako zvyknete relaxovať?
Na záhradke. Mám záhradku v Zadných Halnách na Glianoch. Najviac si oddýchnem fyzickou prácou. Rada lyžujem, teraz cez jarné prázdniny sme boli tri dni v Alpách. Keď si chcem naozaj oddýchnuť, musím niekde odísť a úplne vypnúť. Nemôžem ostať v Brezne, nemôžem ostať doma, lebo tu sa to nedá, tu zaspávam so školou, snívam o škole, zobúdzam sa so školou. Takže musím niekde odísť a presvedčiť sa: „teraz nemysli na to, teraz si 300 km ďaleko, teraz sa budeš starať o seba“.
Čo si myslíte o stave školstva na Slovensku?
Školstvo potrebuje pomôcť. Školstvo sa dostalo v tejto republike na okraj záujmu. Keď učiteľ zarába menej ako šofér autobusu, je to smutné. Keď murár za svoju týždennú prácu, ja nehovorím, že zle odvedenú, si zapýta toľko, koľko je mesačný plat učiteľa, je to až choré, lebo ten učiteľ sa postaral o to, aby z toho človeka vyrástol možno ten murár, šofér, či informatik, ktorý zarába 3–4-tisíc eur mesačne.
Ohodnotenie učiteľov teda nie je podľa vás adekvátne…
Učitelia majú naozaj slabé finančné, ale aj morálne ohodnotenie. Sme dosť slabo chránení aj zákonmi. Napriek tomu, že sme verejní činitelia, sme prví, ktorých rieši rodič, keď sa dieťaťu nedarí a niekedy doslova dávajú rodičia aj trestné oznámenia na učiteľov. Napríklad si myslia, že učiteľ ukradol dieťaťu mobil a dajú naňho trestné oznámenie. Stalo sa to aj v našej škole, čo je smiešne.
O čo šlo?
V školskom poriadku máme zákaz mobilov. Učiteľ zobral dieťaťu mobil, keď sa s ním hralo na vyučovaní, odložil ho do šuplíka a čakal, že si poň rodič príde, na to však prišlo trestné oznámenie, že učiteľ mobil ukradol.
Ako sa zmenili časy odkedy ste vy chodili do školy?
Ja keď som bola dieťa, chodila do školy a dačo vyviedla, tiež som bola šinter, ja sa tým netajím, bála som sa doma povedať, že som niečo vyviedla, lebo by som doma bola potrestaná možno ešte horšie ako v škole. Teraz, keď dieťa príde domov, nepovie, že niečo vyviedlo, ale že učiteľka na mňa kričala. Je to tak v celej spoločnosti, možno sme začali príliš ochraňovať deti a málo učiteľov. Nie je to v poriadku.
Čo hovoríte na vzdelávací systém?
Dostali sme napríklad štátne vzdelávacie programy, ktoré v škole musíme rozpracovávať. My rozpracovávame štátny program na školský v obrovskom dokumente, má asi 700 strán. Učitelia ho musia pripraviť, aby mohli učiť. Nehovorím, že reforma, ktorá bola, je zlá. Štát určite musí nadiktovať školám, čo majú učiť, ale aby ešte to, čo musia učiť, lebo im to štát nadiktuje, museli sami rozpracovať? Štát by tu mal rozpracovať a mal povedať, v tomto ročníku, v tomto predmete musíte naučiť to a to. Nie aby učitelia boli ešte tvorcovia učebných osnov, čo deti naučiť a pritom ani nevieme, či to je správne, či tie deti naozaj naučíme to, čo štát chce. Výhodou je to, že štát nám pridáva voliteľné hodiny. Dá nám v každom ročníku voľnosť učiť predmety, ktoré chceme alebo posilniť predmety, doteraz to bolo 5–6 hodín. Čiže ak je škola orientovaná na matematiku a rozhodla sa, že 5 hodín zo štátu jej nestačí, pridá 6 alebo 7 hodín, ale musí si rozpracovať tie hodiny, navýšiť obsah učiva. My nejdeme touto cestou.
Akou cestou teda ide vaša škola?
My sme sa rozhodli vytvoriť deťom zaujímavé predmety, ktoré by ich bavili. Napríklad máme predmet Čítanie o Horehroní, kde pani učiteľka si vyhľadáva texty o Horehroní, pripravuje pracovné listy, interaktívne materiály a deti čítajú o tom, čo niekto o Horehroní napísal v minulosti alebo aj teraz, sami si vytvárajú texty. Učia sa čítať a zároveň aj o našom regióne. Máme predmet Fyzika okolo nás. Fyzika nie je u všetkých obľúbená, ale deti na tomto predmete robia pokusy, napríklad s kuchynskou soľou. Zisťujú, že všetko okolo nás je nejaký fyzikálny jav. Takto poznávajú praktický život.
Chémia v živote je takisto väčšinou zameraná na laboratórne práce. Mame predmet Živý svet. Žiaci si zasadili bylinky a varia z nich. Skúmajú zvieratá, aj takého červíčka, ktorého náhodou vidia v záhrade. Chceme spraviť vyučovanie pre deti zaujímavé a zároveň, aby im dačo dalo do praktického života. V tom vidím pozitívum reformy, že umožnila školám, aby sa vyprofilovali, aby si zaviedli nejaké svoje iné predmety. Čo je za tým, to vám ani nebudem hovoriť, to je kopa roboty, ktorá musí byť urobená. Ak chceme zaviesť nový predmet, musíme si spraviť sami svoje učebné osnovy, musí to prejsť overovaním, aby predmet mohol fungovať, aby sa ukázalo, že nerobíme niečo zlé. Keď nie sú v škole ľudia, ktorí to dokážu a chcú robiť, keď v škole nie je spolupracujúci tím, tak to všetko padne.
A na záver, aká ste riaditeľka?
Ja som riaditeľka náročná, nie som zlá, som náročná. Vyžadujem od ľudí, aby robili, ale zároveň im dávam prostriedky na to, aby mohli robiť. Učitelia majú svoje notebooky, v triedach majú interaktívne tabule, máme wi-fi pripojenie v celej škole čiže, čo potrebujú, to dostanú, ale zase ja chcem, aby to išlo ďalej. Chceli jazykové laboratórium, mali ho, ešte skôr ako na gymnáziu. Snažíme sa, aby všetko mali, ale zároveň, aby aj robili, čakám výsledky. Potom možno hovoria, že som zlá (smiech).
Čítajte tiež:
Riaditeľka breznianskej základky otvorene: Najhoršie je, ak dlhšie prší. Pomôže rekonštrukcia?
Študenti a študentky rozhodli: Toto je najobľúbenejší učiteľ breznianskeho gymnázia!